Príbeh Sašky a jej cesty z ulice do postele

Poznáš to, človek mieni, život mení. Je pravda, psíka sme plánovali, ale predstavovali sme si to úplne inak, ako to nakoniec v skutočnosti bolo. Prečítaj si príbeh našej Sašky.

Príbeh Sašky a jej cesty z ulice do postele
Zdroj foto: Karolína Dobiašová
4819
Reklama

Príbeh Sašky a jej cesty z ulice do postele

 

Kde začať? Asi tam ako sme postupne balili do nového vlastného bývania, alebo tam ako sme už plánovali dovolenku, ktorá nás onedlho čakala. A potom som otvorila facebook. Žilinský útulok zverejnil dve šteniatka. Ako vždy som si ich pozrela, prečítala ich príbeh a listovala vo facebooku ďalej. Na šteniatko bolo ešte čas, najprv sa predsa treba presťahovať z podnájmu, ísť na zaplatenú dovolenku a potom, až potom budeme hľadať šteniatko. Takto to bolo naplánované.

 

Ešte v ten istý deň som sa k fotke šteniatkam vrátila a aby som nemusela fotky stále hľadať, rovno som si ich stiahla do mobilu. Pozerala som sa na ne dva ďalšie dni. Niečo ma nútilo sa k fotkám stále vracať. Ukázala som ich priateľovi, nechcel o tom v tom čase ani počuť. Fotky som poslala aj sestre do zahraničia. Prišla odpoveď: „Sú krásne.“

 

Trvalo ďalší deň alebo dva, kým som priateľa presvedčila o tom, že to je správne rozhodnutie a cítim, že tá biela psia slečna na fotke patrí jednoducho k nám. A bolo to! Nesúhlasne súhlasil, skrátka rezignoval. V tú chvíľu bolo treba vyriešiť dva veľké problémy. Šteňa natajňáša do podnájmu a blížiaca sa dovolenka. Obvolávam rodinu, ide iba o jeden týždeň so šteniatkom. Vyriešené s prehľadom. Ako bonus bude mať naše nové šteniatko počas našej dovolenky dvoch ďalších psích kamošov a niekoľko kusov mačiek k tomu.

príbeh-pes-adopciaFoto: Karolína Dobiašová

Prečo práve toto šteniatko?

Dievčatá zo Žilinského útulku opísali šteniatka ako dve malé, asi dvojmesačné fenky vyhodené na ulicu. Takýchto popisov už na internete bolo plné vrece. Okrem štandardných fotiek ako sú šteniatka ustráchané, sedia v kúte a všetkého sa boja, bola medzi nimi aj fotka ako biele šteniatko sedí na streche búdy. Obyčajná fotka. Avšak jej pohľad vravel niečo viac. Vravel, že my dve si budeme rozumieť.

 

Vybavené, nakúpené, doma všetko pripravené na chlpatý prírastok. Ideme si po ňu! Dievčatá z útulku nás varovali, boja sa ľudí. Behali na dvore a keď sme sa zohli v kolenách, Saška k nám dobehla ako by sme sa poznali celú večnosť. Poznali sme sa našich prvých pár sekúnd.

príbeh-pes-adopciaFoto: Karolína Dobiašová

Priateľ vymyslel meno Saša a ja som sa do toho mena okamžite zamilovala. To meno ju vystihovalo ešte skôr, ako sme ju stihli takto vôbec osloviť.

Adopčná zmluva podpísaná, ide sa domov. Pocit, keď si v aute položila hlavu na moje stehno bol neopísateľný. Vtedy som jej v duchu sľúbila, že ju už nikdy nikto nesklame. Nikto ju už znova nevyhodí na ulicu a nikto do nej nebude kopať a nikto nebude na ňu už nikdy kričať.

 

Aké boli začiatky?

Tie najkrajšie na svete. Saška sa nesprávala ako klasické dvojmesačné šteniatko, bola rozumná a nad všetkým novým intenzívne rozmýšľala. Prvý trik, ktorý sa naučila bolo aportovanie. Ale nie preto, lebo sme to chceli my, ale preto, lebo to chcela ona. Loptičku vedela nielen prenasledovať a chytiť, ale okamžite vedela, že nám ju má vložiť do ruky, aby ju vzápätí mohla opäť naháňať. Aportovala všetko a dodnes aportuje.

príbeh-pes-adopcia Mali sme samozrejme aj problémy. Bála sa mužov. Hlavne tých veľkých. Z čoho vyplývalo, že sa bála aj priateľa. Prvé týždne sa zaujímavo zoznamovali. Igor si vždy ľahol na zem a ona okolo neho krúžila. Až sa nakoniec k nemu priblížila na pohľadkanie. Po tomto sme vedeli, že ju musíme veľmi veľa socializovať. Na všetko. Dnes je z nej mladá vyrovnaná slečna. Aj keď strach z neznámeho u nej ešte občas pretrváva.

 

Spomienky na prvé prechádzky sú veľmi úsmevné. Saška sa bála takmer všetkého nového. Spoza brány sme vyšli prvýkrát asi po týždni. Saška, ako vždy keď videla niečo nové, si sadla a pozorovala a analyzovala. Takto sme pri bráne sedeli prvé týždne aj hodinu denne. Stretávali sme susedov, ktorí chodili na nákupy, či na úrady, stretávali sme ich pri ich odchodoch a sedeli tam stále aj pri ich príchodoch. Prejsť po našej ulici sa odhodlala asi po týždni, prejsť tých 200 metrov niekedy trvalo riadne dlho. Veď na zemi sa objavila vyhodená biela servítka, ktorá tam predtým nebola, nehovoriac o tom keď prišiel deň, keď ľudia vyložili pred svoje brány triedený odpad. Tieto vrecia tam predtým neboli! A tie vrecia určite hryzú! Nikam nejdem!smiley

príbeh-pes-adopciaFoto: Petra Barborová

Dnes má Saša už tri roky. Z bielej, trochu chlpatej slečny vyrástla veľmi chlpatá a takmer úplne do hneda sfarbená krásna dáma. Skúšame spolu agility, triky, výstavy, poslušnosť. Po prvom háraní sa upla na Igora a odvtedy je z nich nerozlučná dvojka. Z veľkého strachu vzniklo to najsilnejšie puto aké mohlo medzi človekom a psom vôbec vzniknúť. Vznikla dôvera.

 

Narodil sa nám syn Adam a mnoho z vás si povie – Saška išla na vedľajšiu koľaj. Pravda je však taká, že sa mu stala staršou sestrou. Nech to znie akokoľvek. Saška, maximálne submisívna fenka, zrazu stráži kočík, spáva s ním v posteli a hlási mi keď sa zobudí. Nepotrebujeme monitor dychu, Saška je monitorom, strážcom, teplou prikrývkou či nerozlučnou priateľkou. Saška netrpezlivo čaká, kedy sa náš štvormesačný syn konečne naučí hádzať loptičku :)

príbeh-pes-adopciaFoto: Karolína Dobiašová

Nikdy sme adopciu neoľutovali. Saša sa stala právoplatným členom rodiny od jej prvého dňa s nami. Naučila nás oveľa viac, ako sme si dokázali predstaviť, ako si ktokoľvek vôbec dokáže predstaviť.

 

Saša je treštidlo s nekonečnou energiou, miluje beh, loptu, plávanie. Miluje opaľovanie na terase, spánok v posteli, obhrýzanie šišiek v pelechu. Miluje spoločnosť, byť vždy tam kde sme my, motanie sa pod nohami. Miluje dlhé prechádzky prírodou, miluje česanie a miluje keď mačky bežia. A my milujeme ju. heart

 

Karolína Dobiašová
Karolína Dobiašová
Približne v 12tich rokoch som sa na prvý pohľad zaľúbila do toho najškaredšieho a chovaním asi najhoršieho psa aký v nitrianskom útulku kedy bol. Hoci som vtedy o výchove psov nič nevedela, náš vzťah, ktorý trval dennodenne celé štyri roky spravil z Laryho „Pána Psa“. Od toho času viem, že fráza „Nedá sa“ u mňa neexistuje. Som nepoučiteľný, celoživotný rojko s ruksakom na chrbte a večne hlavou v oblakoch.
Reklama
Blog Fórum