Príbehy so šťastným koncom

Lenka a Merry

 

Kde bolo, tam bolo, za siedmimi horami a siedmimi dolami, až na ďalekých ukrajinských hraniciach sa v chladnej zime túlal mladý čierny pes. Ten pes nemal meno a nemal pána, nemal domov a nemal nič, len svoje štyri labky a osud napísaný niekde vo hviezdach. Ďaleko preďaleko od lesov, v ktorých sa túlal, žilo jedno dievča. Dievča, ktoré milovalo psíky a každý jeden deň chodilo chlpáčikov bez domova navštevovať do útulku a brávať ich na prechádzky. Životné cesty psíka a dievčaťa boli také vzdialené a zdalo sa, že sa nikdy nemôžu pretnúť... Avšak len do chvíle, keď psíka odchytili dobrí ľudia a začalo sa jeho najúžasnejšie dobrodružstvo v celom doterajšom živote.

 

Foto: Lenka Motúzová

Ten psík si bola Ty, Merry, a to dievča ja. Pre nedostatok miesta v kotercoch na východe Slovenska a pre obrovské srdce dievčat z nášho útulku a ich ochotu pomáhať si pricestovala až k nám, do Považskej Bystrice. A možno ešte pre niečo iné, možno preto, že to tak malo byť a že my dve sme sa jednoducho nemohli nestretnúť...

Spomínaš si na naše prvé stretnutie? Na ten moment, keď mi Zuzka z útulku podala vôdzku, Ty si na mňa šťastne vyskočila a ja som sa k Tebe sklonila, aby si mi mohla položiť packu na koleno? Spomínaš si na ten moment, keď sme obe vedeli, že niet cesty späť? Alebo som to možno vedela len ja, no jedno je isté, už v ten deň som Ti sľúbila, že si Ťa vezmem domov.
Bola si taká vzdialená našej predstave o psíkovi, bola si taká obrovská, mala si ten neskutočne smutný pohľad... No už prvý deň si sa mi hodila na chrbátik a nechala sa škrabkať a potom každý jeden deň niekoľko nasledujúcich týždňov. Nikdy nezabudnem na to, ako som za Tebou bežala po náročnej skúške, hoci som noc predtým vôbec nespala. Nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som Ťa vracala do koterca... A nikdy nezabudnem na ten pocit, keď som Ťa prvýkrát zoznámila s priateľom a on vyľakane skonštatoval: „Aká je obrovská, a tie dlhé laby...“ Nikdy nezabudnem na tie obavy, ktoré som v tom období prežívala, obavy z toho, že rodina nepochopí, že to máš byť práve Ty. No tie sa, našťastie, nenaplnili a zvyšok už poznáš, je to naša rozprávka...

 

Foto: Lenka Motúzová

Prišla si k nám ako ročné vyľakané odrastené šteniatko. Nepoznala si dôveru či lásku, bála si sa zvukov áut, bála si sa vkročiť do výťahu, nechcela si žrať (dnes si pochutnáš aj na tabletkách na odčervovanie priamo z ruky), zato vonku si do papuľky zobrala každú vreckovku... Všetko bolo také nové, také neznáme... Doma si sa skrútila do klbka a podozrievavo na nás hľadela, čakala si, čo sa bude diať. Netušila si, čo je to hračka, nikdy predtým si nič také nevidela. Len si mlčky ležala celé hodiny v peliešku. A časom aj mne na kolenách, vynucujúc si pozornosť, ktorej sa Ti predtým nikdy nedostalo. Určite si spomínaš, ako si žiarlila na notebook, keď som musela pracovať. Určite si spomínaš, aká si bola vyľakaná, keď som odišla do obchodu. Určite si spomínaš na to, aká som bola vyľakaná ja, keď sa Ti skomplikovala kastrácia a Ty si prišla o veľa krvi a neskutočne si nariekala od bolesti... Celý deň som pri Tebe presedela na zemi, pretože si nevládala vyskočiť na pohovku. Pamätáš si, ako si nariekala, keď som sa od Teba na mikrosekundu vzdialila?

Neustále si bývala chorá a u zverolekára sme prvého polroka strávili viac času ako niektoré psíky za celý svoj život. Ale všetko toto sme hravo zvládli a už od prvého dňa sme sa veľmi ľúbili. Zvláštnou láskou, v ktorej bolo množstvo otáznikov, láskou, v ktorej sme sa len spoznávali, láskou, v ktorej sme si začínali veriť...

Spomínam si, ako sme spolu chodili tri mesiace po lúke so stopovacou vôdzkou a ako som sa snažila obmedziť Tvoje poľovnícke pudy a túžbu vlhkou pusou privítať každého okoloidúceho človeka. Spomínam si, ako sme nadobudli pocit, že sme zvíťazili. A spomínam si na ten moment, najhorší zo všetkých, ktorý nasledoval bezprostredne potom. Spomínam si na Tvoj prvý a posledný útek, na to, ako si sa uprostred noci rozhodla poľovať a ja som Ťa na chvíľu stratila. Nikdy nezabudnem na to, ako som v hlbokej tme blúdila vyše dvoch hodín opustenou lúkou. Bez baterky, bez nádeje. Ako som sa snažila potlačiť slzy, pretože mi bránili v tom, aby som pískala a volala Tvoje meno. Nikdy nezabudnem na triašku a bezmedzný pocit zúfalstva pri predstave, že sa vrátim domov a Ty tam nebudeš. A nikdy nezabudnem na tú radosť, keď si sa po dvoch hodinách vrátila na miesto, na ktorom som Ťa stratila. Ani jedna z nás nezabudne na to nefalšované koncentrované šťastie, na to, ako si ma od radosti takmer prevrhla... Často si na to spomeniem a som taká vďačná, že sa to neskončilo zle... A Ty tiež. Od tej chvíle si totiž dávaš pozor, aby si ma znova nestratila. Na ten pocit sa nezabúda...

 

Foto: Lenka Motúzová

Určite máš ešte v čerstvej pamäti tú našu nehodu... Také veci sa stanú, keď ich nečakáš. Keď si taký šťastný a spokojný, keď je všetko ideálne a na to, že sa Ti môže celý svet od základov zmeniť v jednej jedinej chvíli, ani nepomyslíš. Aj mňa to zastihlo nepripravenú... Odišla si na prechádzku a domov ste sa vrátili akosi predčasne. A so mnou sa zakrútil svet, keď som zbadala Tvoje rozrezané bruško. Zhon, plač, prevoz na veterinu, narkóza, operácia a hodinová triaška v čakárni, pretože predstava, že by som Ťa mohla stratiť, bola taká neznesiteľná, taká vzdialená, a predsa nepríjemne nám dýchajúca na zátylok... Ale Ty si to zvládla hrdinsky – bez reptania, so zdvihnutou hlávkou. Stokrát lepšie ako ja. A v tom stoeurovom pooperačnom outfite si bola taká na zožranie. Môj najmilší mimozemšťan. Noc sme spolu prebdeli a ani raz sme sa nesťažovali. Boli sme také vďačné!

 

Foto: Lenka Motúzová

Spomínam si na naše prvé pokroky, na to, ako sme sa tešili z každého povelu, ktorý som Ťa naučila. A na tú najväčšiu radosť, keď si sa konečne začala so mnou hrať a tešiť sa zo života. Išlo to pomaly, krôčik po krôčiku. Najskôr si len od radosti šťastne bicyklovala labkami na chrbátiku, neskôr som okolo Teba toľko poskakovala, že si sa na minútku – dve pozabudla a vzala do papuľky loptičku či plyšáka, odhodila ten svoj zadumaný smutný pohľad, nasmerovaný do neznáma... 

Spomínam si na naše prvé návštevy cvičiska a na to, ako mi pán „cvičiteľ“ povedal, že z Teba nič nebude. Pamätám si, ako si sa ho bála, ako si sa zablokovala, ako si sa desila toho, keď od Teba chcel niečo, čomu si nerozumela. A pamätám sa aj na to, ako som sa rozhodla cvičiť Ťa bez neho. Na tú radosť z toho, keď si pochopila, o čo ide, na tú radosť z toho, aká si šikovná... Neviem, v ktorej chvíli sa začala rodiť tá bezmedzná dôvera medzi nami, neviem, kedy nastala tá chvíľa, v ktorej by si za nami išla aj na koniec sveta - na prekážky, do vody... Skrátka všade tam, kde si sa predtým bála. 

 

Foto: Lenka Motúzová

Určite si spomínaš na všetky tie drobnosti, ktoré tvoria náš život. Na tie tisícky zážitkov, Tvoj obľúbený beh pri bicykli, na tie desiatky miest, na ktorých sme už spolu boli... Určite si spomínaš na sťahovania, na dovolenky, na to, ako som hľadala taký byt, v ktorom by som nielen mohla byť s Tebou, ale ktorý by bol tak blízko pri práci, že by som Ťa mohla namiesto obeda brávať na prechádzky... Určite si pamätáš na tú radosť, keď som sa vrátila z práce, na to, ako sme si boli absolútne všetkým, na to, aké sme si boli po príchode z práce vzácne, aké blízke... 

No nesťažuješ sa ani na moju prácu z domu, veď i teraz mi ležíš na ruke a komplikuješ mi písanie najmilším možným spôsobom. Prežili sme si prvé Vianoce, na ktorých sa Ti najviac páčili pečienkové sušienky, aj Silvestra, ktorého sme trávili spolu pričupené v sprchovom kúte, pretože si sa tak veľmi bála... Pamätáš si ešte, ako si do nás prišla dobiedzať packou, aby sme sa vzdialili od okna, že je to tam nebezpečné? Prišla si, hoci si bola taká vydesená... Pretože o nás si sa bála ešte väčšmi.

Neviem, kde presne nastal ten zlom, v ktorom si sa zmenila z vyplašeného trdielka na túto úžasnú psiu dámu, na toho vyrovnaného, najfantastickejšieho psíka na celom svete. Neviem, kedy presne si sa naučila tak neobmedzene tešiť zo života, kedy si sa rozhodla naplno nás pustiť do svojho sveta... Sme spolu len dva roky, no ja mám pocit, že k sebe patríme od nepamäti, a svoj život datujem na čas „pred Tebou“ a „s Tebou“. Si môj šašo, ktorý mi vždy urobí deň, nech bol predtým akýkoľvek, si taká inteligentná a taká zábavná, si tá najlepšia spoločníčka, najlepšia priateľka, akú som kedy mala. Stopercentne Ti dôverujem a Ty zas dôveruješ mne... Toľko sa toho zmenilo a toľko sa toho nikdy nezmení... Už od prvého dňa je Tvoje hodenie sa na chrbátik signálom, aby som k Tebe prišla a pritúlila sa... A Ty to tak dobre vieš a tak často to zneužívaš.  A ja sa tomu vždy a znova tak veľmi poteším... Mohla by som o Tebe písať celé hodiny každý jeden deň. Mohla by som napísať knižku 50 odtieňov Merrynkinej labky, ktorou mi dokážeš povedať toľko vecí... Mohla by som Ti toho porozprávať toľko... Ale veď to všetko vieš.

 

Foto: Lenka Motúzová

Dokázala by som toľko písať aj o Tvojich bláznovstvách... Dovolím si tvrdiť, že si inteligentnejšia ako niektorí ľudia. Dokážeš dedukovať, predvídať, logicky uvažovať. Keď sa chceš dostať k paličke, ktorú má iný psík, strategicky ho odlákaš bokom s tým, že sa chceš hrať, a keď to nečaká, sama sa paličky zmocníš a na psíka sa vykašleš. Keď prídem po dlhšom odchode domov, nechceš ma pustiť do obývačky, všemožne sa mi líškaš a snažíš sa mi zabrániť vstúpiť tam, aby som nevidela, že si zas z kúpeľne vyvliekla do izby hubku, z ktorej si si urobila vernú spoločníčku v samote. Keď sa mi podarí preniknúť do zakázanej zóny, snažíš sa hubku zakryť telom a následne ju papuľkou odsunúť pod stôl. 

Merry, si mojou absolútne najlepšou voľbou a nemilujem Ťa len ja, ale celá rodina. Dokonca aj to Tvoje rozmaznané frflanie v podobe ofučaných vzdychov, keď sa Ti niečo nepáči. Neviem a nechcem si to bez Teba už predstaviť. A vedz, že keď spolu ideme vziať na prechádzku psíčkov z útulku, nemusíš sa triasť strachom, pretože neexistuje taká skutočnosť na svete, ktorá by nás mohla rozdeliť. Toľko sme sa toho jedna od druhej naučili, toľko sme si dali. Priala by som si, aby bola naša spoločná cesta nekonečná. Si môj „ukrajinský noháč“, najskvelejšia originálka, najúžasnejšie plemeno obyčajne neobyčajného kríženca krížencov, ktoré mnohí považujú za čistokrvné, no predsa ho nedostať nikde inde len v psích second handoch. 

 

Foto: Lenka Motúzová

Veď lásku si nemožno kúpiť, tá sa skrýva v útulkoch, odhodená niekým, kto ju nedokázal pocítiť. Preto sa ju tam nebojte prísť okúsiť aj Vy, určite si Vás sama nájde. Stačí mať otvorené srdce.
 

Nekupujte, adoptujte! 

Zazvonil zvonec a naša rozprávka pokračuje... Avšak už mimo papiera. 

Lenka Motúzová a Merry de la ukrajinské lesy