Žofka, čakala 8 rokov na ten najkrajší domov

 

Toto meno som dostala od pani, ktorá ma zachránila. Som staršia sučka, ktorá sa stala svojmu majiteľovi bremenom a tak sa rozhodol, že sa ma zbaví. Keď som zrazu zostala na okraji cesty, kde sa valili autá plnou rýchlosťou, netušila som, že môj pán sa už nevráti. Môj zrak sa upieral smerom, kde som ho stratila, i keď už zrak mi celkom neslúžil a spoliehala som sa iba na môj nos. Trpezlivo som prešľapovala na mieste, kde ma nechal ale nádej po pár hodinách zhasínala. Cítila som hlad, smäd, bolelo ma celé telo a k tomu ten neutíchajúci hluk a smog z áut ma celkom vyčerpal. Unavené oči hľadali aspoň jeden záchytný bod, jeden sústrastný pohľad okoloidúcich. Nič.

Foto: Vlasta Matovičová

Už som ani nevnímala hluk rútiacich sa áut, v ktorých sedeli spokojní ľudia a bez povšimnutia popri mne prefrčali. So sklonenou hlavou som v zúfalstve chcela ukončiť toto trápenie a v tom sa stal zázrak! Začula som brzdiť auto a z neho vystúpila pani, ktorá kráčala rovno ku mne. Bolo mi už všetko jedno, nejedla som pekných pár dní a nezáležalo mi na tom, čo bude ďalej. Sedela som odhodlane a keďže som si ani v minulosti veľa lásky a radosti neužila, čelila som osudu so vztýčenou hlavou. Čo prišlo potom, ma však až zmiatlo.

 

Nádej zomiera posledná

Keď už môj život visel takmer na vlásku, prihovoril sa mi jemný ženský hlas mojej záchrankyne, ktorá z auta opatrne vystúpila. „Bože môj, už som asi v psom nebi,“ preblesklo mi hlavou. Nie, nebola som, to len zastavil človek, ktorému nie je psí život ľahostajný. Aké jednoduché a predsa zložité. Nie je človek ako človek. Na pokraji svojich síl som sa nechala paňou vziať do náručia a zabalená v deke som v aute, kde ma naložila zaspala, nevediac čo sa bude diať ďalej.

Foto: Vlasta Matovičová

Cesta viedla na veterinu, kde som sa prebrala a pani doktorka zistila okrem podvýživy aj ťažkú šelest na srdci a vykĺbené rameno. Choré očká a slabší zrak nie sú ničím ojedinelým údajne v mojom veku. Vraj mám asi 8 rôčkov, ale možno aj viac, čipovaná nie som, tak sa majiteľ vypátrať nedá, no úprimne, som aj rada, myslím, že všade inde mi bude lepšie ako v pôvodnom „domove“, ak sa to vôbec dá tak nazvať…

 

Nasledovali terapie, ktoré ma dostali ako tak do poriadku, užívam dva krát denne lieky na podporu srdca a na odvodnenie, aby mi voda nezaliala srdiečko. Rameno je už tiež napravené. Za všetko vynaložené úsilie ďakujem mojej záchrankyni a jej neziskovej organizácii, ktorá nás, chlpáčov bez domova zachraňuje a následne nám hľadá domovy. Nechce za žiadnu cenu dopustiť, aby sme sa dostali do útulku a tak celé hodiny na sociálnej sieti hľadá dočasné opatery pre svojich najdúchov.

 

Sama sa nemôže o nás všetkých postarať, aj tak má vždy doma celú svorku psíkov a mačiek. Potrebuje uvoľniť miesto ďalšiemu akútnemu prípadu a ja som jej vďačná za život, a preto sa podriadim akýmkoľvek pravidlám, len nech mám svoj peleštek, plné bruško a ľúbiaceho človeka.

Foto: Vlasta Matovičová

Takzvaná dočasná opatera sa horko ťažko podarila, a tak ma moja záchrankyňa odviedla do novej rodiny. Uznávam, že som ťažší prípad na umiestnenie, vzhľadom na svoj vek, navyše s potrebou častejšieho venčenia vzhľadom na diuretiká, kde jednoducho „musím vypustiť nádržku“ oveľa častejšie ako zdraví psíci. Zrejme to bol aj kameň úrazu, ako sa hovorí, keď ma rodina po týždni vrátila naspäť. A nebola posledná, v každej rodine si ma nechali nanajvýš dva týždne a putovala som naspäť.

 

Už som začínala byť nešťastná a potrebovala som pocit, že niekam patrím, že som jednoducho „doma“. Prišla som na to, že chyba je vo mne a začínala som byť apatická. Veď od leta som bola v toľkých rodinách, že ani moje štyri labky nestačia na spočítanie.

 

Ležím schúlená nešťastne hľadiac na moju záchrankyňu pri počítači, ktorá opäť na facebooku hľadá dočasnú alebo trvalú opateru pre starú ale poslušnú sučku.

 

Už neviem koľkýkrát sa veziem do ďalšej rodiny...

Foto: Vlasta Matovičová

Zatiaľ v inej rodine...

V istej bratislavskej rodine sa chystajú Vianoce. Zhodou okolností čisto ženské osadenstvo tvorí mama s dcérou a štvornohé chlpáčky, adoptovaná sučka Daisy a z tuhých mrazov odchytená mačička Micenka. Dcéra priam posadnutá pomocou zvieratám, ale fyzicky pripútaná k bytu, keďže sa stará o takmer imobilnú matku. Snaží sa aspoň zdieľať príspevky zvierat hľadajúcich domov. Na facebooku trávi hodiny času medzi venčením, varením, nákupmi a upratovaním. Zúfalé opakujúce sa výzvy o pomoc s dočasnou opaterou pre sučku Žofku jej samozrejme neunikli. Naopak, vŕtali jej v hlave viac a viac. Žofka má dočasnú opateru len do Vianoc!

 

Keďže sa Žofka nevediac o tom, dostala pod kožu dcére viac ako iní chlpáči z facebooku, musela navodiť rozhovor s matkou, aby zistila, čo sa dá urobiť v tejto veci. Sviatky pokoja a mieru pomohli. „Mami, toto psíča mám vysnívané, nič iné by ma nepotešilo na Vianoce viacej, skúsme to s ňou, aspoň dočasne,“ skúšala a matka napodiv nenamietala. „Keď to ty zvládneš dcérka, veď vieš, že je všetko na tebe. Po dlhom, šťastím uplakanom objatí, sadla dcéra k notebooku a okamžite reagovala na ponuku so Žofkou.

Foto: Vlasta Matovičová

Reakcia mojej záchrankyne na dopyt po mne bola veľmi úsmevná. „Žofka, mám pre teba tú najlepšiu rodinu, presne v takej som si ťa predstavovala,“ so šťastím v hlase mi novinku oznamovala pani, ktorá zhodou náhod pred pár rokmi odovzdávala do tejto rodiny aj psiu slečnu Daisy.

 

A tak sa mi zmenil život. Najprv som bola len hosťom od Vianoc do Troch kráľov, ale s blížiacim sa termínom odovzdania si ma rodina obľúbila natoľko, že sa ma už nevzdali. Panie si nevedeli predstaviť, že by sa o mňa niekto dokázal postarať lepšie. Nedokázali by ma dať niekomu cudziemu. Keďže som chorá, zostávam teda v tejto rodinke v trvalej dočasnej opatere a poviem vám ,som šťastná. Zistila som, čo je to tá pravá rodina, kde lásku a pocit domova konečne môžem precítiť, kde mám svoj peleštek, misku a pocit, že tu som konečne doma.