Charlie z mačacieho kontajnera

        Písal sa rok 2008 a kalendár hlásal koniec pracovného týždňa. Ja, ako správna vysokoškoláčka, som sa rozhodla piatkový deň preflákať a o desiatej som bola ešte stále v pyžame. Pamätám si to presne, lebo práve vtedy zazvonil telefón a v ňom mi brat oznámil, že v nitrianskom útulku je malý, hnedý ratlík a musí byť náš. Kolieska v hlave sa rozkrútili, srdce mi bilo ako zvon. Po všetkých tých rokoch márneho prosíkania a prehovárania rodičov, som zrazu nadobudla pocit, že „teraz to vyjde“.

Foto: Paulína Ivanová

Ešte som sa ani nestihla nadýchnuť a už mi telefón opäť vyzváňal. Tentokrát bola na druhej strane mama s jasnou inštrukciou bratovi tento - šialený nápad - vyhovoriť. Pché, no to určite! Hviezdy mi boli naklonené, cítila som to vo svojich starých, dvadsaťjeden ročných kostiach. Predstava týraného pidi psa, krčiaceho sa niekde v útulku, nakoniec nalomila aj našu mamu a jej známa veta „pes len cez moju  mŕtvolu“ odplávala do neznáma. A zrazu to bolo definitívne.

Foto: Paulína Ivanová

S obrovským nákupom sme stepovali pred bránou útulku a ja som sa snažila dešifrovať základné črty nášho budúceho psa. Tenké telíčko, obrovské uši a neprítomný pohľad zapichnutý niekam do nekonečna... Malé, ustráchané, strašidlo. Áno, to je asi tou najpresnejšou definíciou tvora, ktorého sme si mali vziať domov. Nevenoval nám ani len jedno zavrtenie chvostíkom. Ale stačilo zapískať loptičkou a to vychrtlé čudo zrazu zastrihalo ušami a mne bolo hneď všetko jasné: "Toto je môj pes".

Foto: Paulína Ivanová

A tak dostal „môj pes“  meno Charlie, podľa hlavného psieho hrdinu z animovaného filmu - Všetky psy idú do neba.

Nomen omen…

        Do neba sa pobral takmer niekoľkokrát počas prvých rokov nášho spolužitia, jeho chatrné zdravie výrazne naštrbilo aj najmenšie prechladnutie. Na veterinu sme behali ako na klavír, Charlie si preskákal kopec bolesti a my kopec sĺz. No napriek tomu môžem povedať, že je to zaručene to najúžasnejšie stvorenie na svete a voľbu psíka z útulku som nikdy neoľutovala. Objavila som v ňom veselého, dobráckeho a hlavne veľmi zvedavého parťáka na cesty - necesty, do pohody i do nepohody, do dažďa i do slnkom zaliatych dní. Za tie roky si už čítame snáď aj myšlienky a vďaka 3 kg neutíchajúcej energie som sa prvýkrát stretla so športami ako agility, dogfrisbee a bikejorking. Charlie sa do všetkého púšťa s nadšením a tak povediac po hlave. Rýchlo sa učí a za dobrotu ochotne predvedie aj kotrmelec.

Foto: Paulína Ivanová

Pribúdajúcimi rokmi pribudli síce aj šediny, no z jeho elánu neubudla ani omrvinka. Miluje aportovanie, prenášanie kameňov, svoju psiu spolubývajúcu Gráffi, naháňačky s mačkami, ale najviac zo všetkého si vychutnáva škrabkanie bruška a spoločné maznanie. Jeho ratlíčia osobnosť obmäkčila už nejedno nepsíčkarské srdce a vyčarovala úsmev na detských tvárach.

Malý, odvážny a šikovný. Áno, presne taký je môj vysnívaný, pes - môj Charlie.

PS: Och, áno! Skoro som zabudla, Charlie mi tu kibicuje, vraj som nevysvetlila prívlastok „z mačacieho kontajnera“, ktorý je uvedený v nadpise tohto článku. Toto smiešne (akožerodokmeňové) meno mu prischlo na základe skutočnosti, že bol v útulku umiestnený v kontajnerovom domčeku pre mačky. A bolo ich tam presne 60 a bolo to vraj strašné a tie diablom posadnuté potvory ho chudáčika malého šikanovali. (Len medzi nami, Charlie je rozhodne majstrom sebaľútosti, takže to nakoniec ani nemuselo byť až také zlé, ale pssst.)