Príbeh Rikmena, alebo s bíglom sa nikdy nenudíš
Ak máš rád prekvapenia a cítiš, že tvoj život je až príliš fádny, adoptuj si Bígla. Riki je presný príklad toho, ako si adoptovať človeka bez toho, aby o tom sám človek vedel.
Príbeh Rikmena, alebo s bíglom sa nikdy nenudíš
Bol to klasický podvečer v bratislavskej garzónke, telka vrešťala a ja som na posteli rolovala facebuk hore dolu. Uvidela som tam post, kde bola fotka dákeho Bigiho, že vraj dvojročného zlatunkého trojfarebného bígla. Popravde ani neviem čo ma to napadlo, kontaktovala som OZ Pes v núdzi a nasledujúci deň som si išla poňho do Pezinku.
Foto: Lucia Hederová
Prišla som tam 24.2. 2011, peso bol zavretý v klietke, páčil sa mi a už som vedela, že od svojho rozhodnutia zobrať si ho neupustím. Pamätám si, že sa ma pýtali, ako sa bude peso volať. Nemala som nič pripravené, vždy som ale dávala zvieratkám mená po nejakých fyzikoch alebo maliaroch. No nič, vypadlo zo mňa meno Riki. OK tak bude to Riki. Ďalšia zaujímavá informácia bola, že ho nemám púšťať na voľno lebo uteká. OK pomyslela som si „to sa spraví, to chce čas, veď psy predsa pobehujú vždy okolo svojho majiteľa, nie?“. Hmm..
Foto: Lucia Hederová
Naládovali sme sa do auta, úplne v pohode snáď bol na to zvyknutý. Ponúkla som Rikimu šunku a on zjedol. Hovorím si „asi je hladný chudák“. Prišli sme domov, prešli sme sa popred panelák. Zdal sa byť taký v pohode, furt niečo čuchal. Doma som mu teda naložila ďalšiu porciu jedla, však nech si ho získam. Zjedol. Hovorím si, „že by bol taký hladný?“
Foto: Lucia Hederová
V rebríčku inteligencie sa Bígel nachádza na piatom mieste
No nedalo mi to a povedala som si, že by som si mala o bígloch niečo prečítať. Asi som to mala urobiť aj skôr, ale čo už stalo sa 
Fajn takže bígle sú poľovnícke svorkové psy, lovili králiky po stope. To asi vysvetľuje to, že ho nemám púšťať z vodítka. Čítam ďalej, že sú zvyknuté sa dlho túlať, hodiny či dni, ale že sa väčšinou vrátia. Ďalej som si prečítala, že na prechádzke s bíglom máte pocit, že ste vonku ako s vysávačom. Zaujímavý bol tiež rebríček inteligencie psov, kde bígle dosiahli plus mínus piatu priečku. Piatu od konca…
Foto: Lucia Hederová
Životné krédo bígla? Zjesť všetko, čo nezje jeho!
Priznávam, že som bola potom trošku na pochybách, ale ten pocit, že mám psieho kamoša asi prevládol, ten jeho kukuč ma proste dostal. Prvé mesiace boli veselé, kým sme sa spoznali, teda skôr ja jeho . Môžem vskutku potvrdiť, že bígle zjedia snáď všetko a za tie roky s ním, je toho celá kopa zaujímavostí. Spomeniem trojkilové balenie granúl, balenie suchej ryže a cestovín, špongia, cukríky mentolové, ovocné s obalom alebo bez, vreckovky, nejaké tie centy. Nezabudnuteľná story o tom ako môj otec naobaľoval dva taniere karfiolu na vyprážanie, išiel si na balkón zapáliť, a keď sa vrátil ostali už len prázdne taniere. Všetko ním bez problémov prešlo, mám pocit, že má 8 žalúdkov ako Alf. Tiež môžem potvrdiť to prirovnanie bígla s vysávačom. Doteraz sa mi ho nepodarilo odnaučiť žrať čokoľvek čo sa dá len trochu zjesť... Nastolila som teda spoločne s rodičmi trochu výchovy. A pomohlo. Postupne nás po návrate domov nečakal prevrátený odpadkový kôš. Naučila som ho ľahnúť, podať labku.
Foto: Lucia Hederová
Na druhej strane Riki má skvelú povahu, neviem síce do akej miery je naozaj skvelá, alebo som si naňho už proste zvykla , ale to je jedno. Je to neskutočný flegmatik a dobrák. Nepozná agresiu, skôr je submisívny, nekonfliktný, bojazlivý a tak trochu „psí asociál“. Vydrží sám doma, nič neničí, nezavýja, pocestuje autom, vlakom, lanovkou, busom, lietadlo sme ešte neskúšali. Nie je sprostý, len si ide to svoje. Jeho životným cieľom je sa poriadne najesť. Ráno vstáva len aby sa najedol, teší sa keď prídem, lebo možno niečo dostane a ľudia ho tiež zaujímajú len keď majú niečo na jedenie. Nie je to úplne typický mojkavý pes, ale ja už viem, že má chvíle kedy si to pohladenie a lásku vychutnáva. Za tie roky so mnou navštívil kopec rôznych miest, sprevádzal ma na turistike, na potulkách mestom a zaspával so mnou aj na prednáškach v škole.
Foto: Lucia Hederová
Tulák na plný úväzok
Prvé dva roky som ho naozaj z vodítka nepustila, no na jednej prechádzke ma kamarát presvedčil nech mu doprajeme trocha voľnosti. Popravde nedopadlo to moc dobre, zistila som, že nech kričím akokoľvek, má ma na háku a ide si svojim smerom. Všetko dobre dopadlo a našiel sa v miestnom poraste. Odvtedy ho už ale púšťam viac-mennej bežne. Má túlavé labky. Niekedy naňho čakám hodinku, dve, tri, štyri. Milujem keď sa vráti zo svojej potulky v lese, unavený, vyčerpaný ako vojak z frontu.
Foto: Lucia Hederová
Teraz má Rikmen (Rikmus, Ričmond, Rikardo, Bubo atď., asi to poznáte, že im dávame kadejaké prezývky) už vyše osem rokov. Na papuľke sa mu už objavujú šediny. Poznáme sa dokonale. Ten pes ani sám nevie, že zo mňa spravil skutočne lepšieho človeka. Caesar Milan tvrdí, že nemáme takého psa akého chceme, ale akého potrebujeme. A je to pravda.
Foto: Lucia Hederová
Náš príbeh nie je síce nijak výnimočný, dramatický ani dojímavý. Je to ale príbeh o tom, ako sa dá všetko s trochou nadhľadu a obety zvládnuť. Niektoré veci sú možno zložitejšie (cestovanie, dovolenky, reštaurácie) no za toho psieho kamoša to stojí a nech pôjdem kamkoľvek, pôjdem tam s ním. 
