Beny, Charlie, Edko a Biba – fešácka Miškina štvorka

 

Hneď v úvode by som chcela o sebe povedať, že od mala som zbožňovala zvieratá, no medzi mojich obľúbencov vždy patrili psi. Keďže sme bývali v byte a rodičia v tej dobe veľmi nesúhlasili s tým, aby sme doma mali psíka, tak mi nič iné neostávalo, ako nosiť si domov to, čo som našla vonku za našim domom, či už to boli jašterice, žaby, lienky alebo lúčne koníky.

 

Benym to všetko začalo

Ale postupne prejdem k tomu, ako som sa dostala k môjmu prvému psíkovi. Tak ako som na začiatku spomínala, že rodičia nesúhlasili s tým, aby sme mali psa v byte, tak som to začala skúšať na starých rodičov, ktorí žili na dedine. Po ani nie dlhom prosíkaní a prehováraní mi nakoniec dovolili priniesť si psíka. Prešiel asi týždeň a naši sa ma spýtali: „No čo, ideme po toho psíka?“ Naša cesta smerovala do nitrianskeho útulku. Prišli sme ku kotercu, v ktorom sa nachádzali šteniatka k adopcii. Boli tri. Jedno biele a dve rovnaké – súrodenci. Vybrali sme si to nohaté, strapaté štvornohé stvorenie, ktoré sa hralo na neviditeľného . Nazvali sme ho Beny. Starí rodičia nás už čakali a tešili sa z neho rovnako ako my dve so sestrou. Zo začiatku bol veľmi ustráchaný, dosť sa nás stránil. Niet sa čo čudovať, keďže bol z útulku, tak nebol veľmi na ľudí zvyknutý.

 

Keďže žil na dedine a nie priamo s nami, tak sme si ho neužili tak, ako podaktoré iné deti, ktoré mali psa doma, no ako malé sme často chodievali na prázdniny a snažili sme sa mu to vždy všetko vynahradiť. Chodievali sme s ním vždy na dlhé prechádzky, zakaždým ako sa oteplilo, tak dostal kúpeľ, ktorý strašne neznášal . Bol to dobrý pes, dedkov vynikajúci spoločník, ktorého sprevádzal na každom kroku. Nikdy s ním nemali žiadne problémy, nerobil zle, jedine si sem tam odskočil na obhliadku dediny, ale vždy sa vrátil domov. Bohužiaľ, Beny odišiel pred 3 rokmi za dúhový most. Zomrel na starobu a dožil sa 16 rokov. Dodnes mi je za ním smutno, dokonca aj teraz mám slzy v očiach, keď o ňom píšem, ale na druhej strane som rada, že vďaka môjmu a sestrinmu neustálemu prosíkaniu a otravovaniu a vďaka mojím rodičom a starým rodičom, prežil svoj život tak, ako si aj zaslúžil, no predovšetkým pocítil lásku, ktorú sme mu dávali.

 

Druhý sa volal Charlie

V ruku 2005, asi 2 týždne pred Vianocami prišlo krásne prekvapenie. Naši prišli za nami, posadili sa vedľa nás a usmievali sa. So sestrou sme sa pozreli na nich a spýtali sme, že či sa niečo stalo. Tak sa na seba len tak pozreli, potom na nás a konečne to vyslovili: ,,Rozhodli sme sa, že dostanete jeden spoločný vianočný darček a bude to šteniatko.“ Veľmi sme sa z toho tešili, bolo to niečo neuveriteľné a obzvlášť, keď o 3 dni sme si mali ísť už pre neho. Dali sme mu meno Charlie a bol to yorkshirský teriér.

Prvé dve noci spal s nami v izbe. Pamätám si, ako nám mamina musela napísať ospravedlnenku do školy, že zo zdravotných dôvodov sa nemôžeme dostaviť do školy, pretože sme nespali celú noc a ráno sme sa nevládali ani len pozdraviť. Ďalšiu noc spal s maminou v obývačke, ale ani tá sa teda moc nevyspala, a tak si ho tú poslednú noc vzal k sebe ocino. Ten skoro ráno vstával do roboty, a tak to s malým ufňukancom veľmi rýchlo vyriešil a dal ho spať na chodbu. Charlie tam prespal celú noc, a tak sa mu tam zapáčilo, že tam spáva dodnes a to už bude mať tento rok 12 rokov. Chodba je jeho najobľúbenejšie miesto. Ako šteniatko bol dobrý, veľa toho doma neponičil, okrem mamininých čižiem a ocinovho DVD . Od malinka sa rád maznal ako väčšina psíkov a to mu ostalo dodnes. Mamina z neho za 12 rokov spravila neuveriteľného rozmaznanca, ktorý je na všetko háklivý a strašne vyberavý, ale aj tak je to náš miláčik.

Foto: Miška Gálová

Do tretice Edko

Neskôr, keď som si našla priateľa (terajšieho manžela), tak som sa odsťahovala od rodičov a skúsili sme spolu podnájom. Zo začiatku som si tam brávala Charlieho, ale ten, keďže bol a stále aj je nalepený na mamine, necítil sa asi moc komfortne a nemal tam svoj kľud, tak sa stále ťahal domov. S manželom sme sa vždy rozprávali o tom, že keď budeme spolu bývať, tak si kúpime spoločného psíka. A tak sa aj stalo. Po dlhom hľadaní na internete sme si vybrali. Bol to jazvečík. Keď sme prišli poňho, z koterca priniesli deväť šteniatok. Sadla som si na zem, a cez všetkých sa ku mne predral ten najmenší a jemne ma pohrýzol. Hneď sme vedeli , že TO JE ON, náš Edko a berieme si ho domov. Celú cestu domov na mne prespal.

Prvé tri noci boli veľmi rušné, prekňučané, preplakané. Manžel si musel vziať na jeden deň dovolenku, pretože bol pri ňom v noci hore spolu so mnou. Edko sa ale veľmi rýchlo oťukal a pomaly začal rásť ako aj škody v byte  ako napríklad: obhryzená komoda, vydlabaná diera v sedačke, vytrhnuté lišty, vytrhnutý kábel od internetu zo steny, o rozhryzených topánkach a neporiadku snáď nemusím ani písať. Podotýkam, že sme stále boli v podnájme, čiže sa nejednalo o naše veci. No ale aj napriek tomu to bol náš úžasný Edo, ktorého sme zbožňovali.

 

Foto: Miška Gálová

Veľmi rád chodil vždy na prechádzky a samozrejme k svokrovcom, keďže majú rodinný dom a velikánsku záhradu, kde sa vždy do sýtosti vybehal. Vždy, keď sme niekam išli tak sme ho zaniesli k nim a vedeli sme, že bude oňho dobre postarané, a že mu bude úžasne, pretože je to poľovné plemeno a potrebuje veľa pohybu. A tak to bolo aj v lete, presnejšie v auguste v roku 2013, keď sme sa s manželom rozhodli spraviť si predĺžený víkend na strednom Slovensku. Pri návrate z jedného z mnohých výletov sme uvideli ležať na ceste niečo čierne.

 

Biba by chytila za srdce snáď každého

Povedala som manželovi aby spomalil a zastavil, že sa pozrieme čo to je. Ako sme vystúpili z auta a blížili sme sa k tomu, tak sme zistili, že je to šteniatko. To malinké, čierne klbko ležalo vedľa cesty úplne vysilené a opustené. Nevládalo sa na nás ani len pozrieť, tak som ho vzala na ruky a zistila som, že je to malá slečna. S manželom sme dlho nemuseli nad tým rozmýšľať a hneď sme ju brali hore na hotel. Na recepcii nikto nebol, tak sme ju v pohode prepašovali na izbu. Keďže bola dosť špinavá, tak som ju len tak trošku opláchla v umývadle a povyberali sme jej kliešťov, pretože tých mala celkom dosť. Dali sme jej najesť a od vyčerpania zaspala. Medzitým sme jej vymysleli meno Bibi.

Foto: Miška Gálová

Neskôr sme začali premýšľať ako to teraz bude a čo s ňou spravíme. Dospeli sme k tomu, že pôjdeme o deň skôr domov, oznámili sme to na recepcií a na druhý deň, hneď po raňajkách sme vyrazili. Stále sme však nevedeli ako to všetko bude. Prišli sme k svokrovcom, ale už aj s malou Bibou. Po dlhom premýšľaní, uvažovaní a dohadovaní sme sa rozhodli, že Edko zostane u nich a Bibu si berieme domov. Bolo to pre nás ťažké rozhodovanie, pretože ani jedného sme sa nechceli vzdať, ale tým pádom, že sme bývali v tej dobe ešte v podnájme nám nič iné neostávalo, pretože dvoch psíkov nám tam nedovolili mať a svokor chcel radšej v dome psa, aby nedošlo k nehode, lebo jeden bundášik už po dvore behal. Celú cestu domov som preplakala, pretože mi to prišlo nefér voči Edkovi. Dlho mi bolo za ním smutno, ale nakoniec sme si zvykli a to aj z toho dôvodu, lebo Edo je svokrov maznák a našej Bibe sme dali domov.

Foto: Miška Gálová

S Bibou sme znova prežívali všetko odznova, no bolo to iné. Bola stále taká ustráchaná, veľmi opatrná, ale postupom času zistila, že mi jej určite neublížime, a tak bola každým dňom smelšia, veselšia a odhodlanejšia skúšať nové veci, ako je to u šteniatok zvykom. Zabudla som uviesť, že keď sme ju našli mala nejakých 5-6 týždňov. Dnes je z nej už dospelá psia dáma, ktorá nedá na nás dopustiť a my zase na ňu. Toto leto bude mať 4 roky a neľutujeme ani jednu sekundu prežitú s ňou. Je tou najlepšou štvornohou kamarátkou a spoločníčkou, akú sme si mohli priať. Biba mi asistuje pri všetkých domácich prácach, no najradšej má, keď spolu tancujeme v obývačke a zavýjame si spolu pesničky. Je proste úžasná vo všetkom. Čo sa týka učenia, tak veľmi rýchlo vždy pochopila, čo smie a čo nesmie a obzvlášť, keď zato bola odmenená jej obľúbenými piškótkami. Je skôr kľudnej povahy, ale keď sa bojí, alebo sa jej niečo vonku nepáči, tak vie sa ozvať aj ona a to poriadne.

Foto: Miška Gálová

A kto bol Marley, Peppe, Alex a Max?

Najviac sa však naša Biba osvedčila ako vynikajúca pomocníčka a náhradná mama pri dočaskovaní. Odkedy máme vlastné bývanie, rozhodli sme sa, že si raz za čas zoberieme šteniatko do dočasnej opatery, aby nemuselo vyčkávať v útulku na svoju milujúcu rodinu. Pri prvom sme sa celkom obávali ako bude Biba reagovať. Po príchode domov s novým, dočasným drobcom bola Biba v strese a začala veľmi slintať. Neskôr som zistila, že to psi robia, keď nevedia čo sa deje a sú nervózne. Tá naša chudinka sa asi bála, že ju chceme vymeniť, ale keď videla ako je pred ním uprednostňovaná a že je u nás na prvom mieste ona, tak sa časom upokojila. Zo začiatku sa k nemu moc nemala, ale po čase si zvykla na jeho prítomnosť, aj ho k sebe pustila, ba dokonca s ňou mohol spávať v jej peliešku. Vďaka tomu, sme sa všetci vyspali skvelo, pretože drobec sa pri nej ničoho nebál . Vonku si ho pred každým chránila, nikoho k nemu nechcela pustiť, proste bola z nej vzorná psia mama . Taktiež sa s ním delila o svoje jedlo, keď prišiel a ona akurát jedla, vždy mu prenechala svoju porciu, ľahla si vedľa neho a sledovala ako mu chutí jej papanica. Takto sa naša Bibka správala aj pri ostatných šteniatkach, ktoré sme mali v dočasnej opatere, boli presne štyri zatiaľ – Marley, Peppe, Alex a Max.

Foto: Miška Gálová

Je pravda, že po odchode každého jedného sa ani len nepohla z pelechu, pretože bola vyčerpaná. To neustále ťahanie za uši, skákanie po celom tele dá celkom zabrať. Nemať ju, tak by sme to určite tak nezvládli, pretože každé jedno šteniatko sa pri nej cítilo bezpečne.

 

Inak zabudla som povedať, že s Edom sú skvelá dvojka, pravidelne sa navštevujú, niekoľkokrát do mesiaca a vždy sa poriadne vyšantia. Určite neľutujeme, že sme sa pred štyrmi rokmi rozhodli tak , ako sme sa rozhodli.

 

Chcela som ešte povedať to , že psíky z útulku alebo najdúšikovia mi prídu vďačnejší a vážia si aj to málo, čo niekedy majú. Tým ale samozrejme nechcem povedať, že ostatní takí nie sú. Ale je jedno, či je to pes z útulku, z ulice, alebo z rodiny, kde sa oňho starajú ako v bavlnke, treba sa k ním správať milujúco, vždy pekne, pretože každý jeden z nich je k nám úprimný a je to asi jediné stvorenie na svete, ktoré nepozná faloš a vždy je jeho radosť z nás , z nášho príchodu domov, z nášho pozdravu, z nášho pohľadenia úprimná.