GOLIÁŠ

 

Bol január, veľká zima, mrazy až -15 stupňov a ja som našla na facebooku príspevok útulku Senica:

 

7.1.2017

Prosím pomôžte nám s Goliášom!! (kríženec dogy, cca 8 rokov)

V útulku mu puká srdce žiaľom a je to veľmi smutný pohľad na úžasného a vďačného psíka, ktorý po tak dlhej dobe už len plače za mrežami koterca. Všetci u nás veľkých psov prehliadajú. Trčia v útulku roky, lebo záujem je predovšetkým o malé plemená. Nik nevie oceniť ich láskavú povahu.

 

Goli nemá zateplenú búdu, pretože keď je sám, všetko od žiaľu roztrhá. Určite si viete predstaviť, čo je pre tohto psíka mráz v týchto dňoch...

My sme doma v teple, no on sa trápi v holej búde.

Prosím zdieľajte.

Ďakujeme.

 

Zdroj: Andrea Princová

Pod príspevkom bolo množstvo komentárov typu: „Pomôžte mu niekto, prosím!“, prípadne: „Ach, škoda že mám psíka, inak by som ho zobrala...“ Skrátka, len reči a žiadna pomoc.

Tak som napísala: „...ponúkam okamžite dočasku, samozrejme dovnútra“ a bolo.

A tak sa začal náš spoločný príbeh.

 

Hneď na druhý deň sme sadli do auta a išli sme po Goliáša. V útulku sme ho našli skutočne v holej, rozhryzenej nechránenej búde – všetko, ale všetko čo sa dalo, rozhrýzol... 

Keď som ho zbadala, takmer som odpadla – bol velikánsky. Väčší ako na videu či fotkách. Ihneď ma napadlo, čo bude doma, keď ho prinesieme – máme doma troch yorkov, ktorí sa boja veľkých psov a Daliu – kríženca strednej veľkosti. Vybavili sme formality a naložili Goliho do auta – zabral celé zadné sedadlo.

 

Po príchode domov sme ho vypustili na záhradu a postupne sme k nemu vypúšťali „našich“ psíkov.

 

Foto: Andrea Princová

Goliáš bol pokojný, malých si nevšímal a pozornosť Dalie ho tešila. Problém nastal, keď sme ho chceli vziať dnu, do domu. Nedostali sme ho cez prah dverí. Ani podobrotky, ani nasilu. Bál sa. Napadlo ma, či ho predtým za to niekto trestal, že nesmel nikdy vojsť dnu, alebo že to vlastne ani nepoznal a nikdy vnútri nebol. Tak sme mu pred dvere do závetria dali zateplenú búdu s dekami a čuduj sa svetu, Goli do nej vošiel. Aj v nej spával.

 

Celý prvý týždeň som sa ho snažila dostať dovnútra, do domu – lákala som ho na rôzne mlsky, jedlo, ale nedal sa zlomiť. Vošiel iba prednými labami apotom opäť vycúval. Zmena nastala dňom, keď nás prišli navštíviť priatelia so 4 psami a išli sme spoločne na vychádzku. Po nej sme sa vrátili a všetci išli k nám na čaj, samozrejme, že aj so psami. Keď vošli ostatné psy dnu, Goliáš ich nasledoval. Opatrne si ľahol v obývačke pod stôl – a to sa stalo na dlho jeho miestom. Ak som chcela byť s Goliášom, musela som si ľahnúť k nemu pod stôl. Vždy som ho hladkala, aby si zvykal na telesný kontakt. Vydržal to tak 5 minút a potom odo mňa vždy odišiel niekam inam, do bezpečnej vzdialenosti, do „svojho priestoru“.

 

Foto: Andrea Princová

Samozrejme, začali sme Golimu hľadať nový, trvalý domov. Cez známych, cez sociálne siete. Padla mi sánka, keď som na fb našla výzvu môjho manžela. Písal v mene Goliáša:

 

„Netreba ma ľutovať. Vystačím si s málom. Ak si myslíš, že Ťa posledné roky môjho života môžem urobiť šťastným, zvoľ mňa.“

A potom nasledoval vlastný komentár:

„Mal som v mojom živote niekoľkých psíkov, množstvo dočasiek, nikdy však staršieho psíka. Keby som bol tušil, čo i len trochu vedel, a trochu viac počúval, zobral by som si jeho, prípadne jemu podobného. Pozeráme sa jeden druhému do očí a snažíme sa mlčky si navzájom porozprávať čo sme prežili.“ 

 

„Dnes mi bolo vytknuté, že mám radšej psov ako ľudí. Pozerám sa mu do očí, rovnako ako som sa pozeral do očí viacerým psíkom, ktorých sme mali v dočaskách. Neverím, že by niektorý z nich mohol ublížiť ľuďom tak, ako bolo ublížené im. Nikto z nich by netýral svojho pána. Nikto z nich by ho nevyhodil z domu, alebo mu nejako ublížil, a to mnohokrát ani v situácii, keď jemu bolo ubližované.“

 

„Verím, že sa nájdu ľudia, ktorým nie sú vyhodené psíky ľahostajné.

Už by som si nekúpil „značkového“ psíka, prenechával by som mladé šteniatka iným a volil by som Goliášov akým je tento krásavec.

Ďakujem.“

 

Ten príspevok ma rozplakal. Pretože každé jedno slovo v ňom bolo pravdivé. 

 

Foto: Andrea Princová

Každý týždeň som dávala na fb prosbu o zdieľanie a hľadala som na tejto Zemi Goliášovi ten najlepší domov. Nedarilo sa mi. Tak ako napísal môj manžel, nik nechce veľkého a starého psíka.

Pritom tento vek má i svoje výhody – pes je už kľudný, nehlučný, nevyžaduje dlhé a časté venčenia, stačia iba krátke pokojné prechádzky. Pes nie je otravný, je šťastný, že môže ležať vo svojom peliešku a byť v blízkosti svojho pána.

Goliáš je taký pes. Dokonca nás začal mať rád a začal nám dôverovať. Začal vyhľadávať našu blízkosť a dostal ma, keď prvý raz prišiel a dal mi pusu. Keď prišiel a sadol si vedľa mňa tak, aby sa ma dotýkal.

 

Foto: Andrea Princová

Prešli tri mesiace a domov pre Goliáša sme stále nemali. Zato ja som ho detailne spoznávala a dozvedala som sa o ňom jeho „tajomstvá“ –žil niekde neviem koľko rokov, neviem čo prežil  a či sa vôbec niekto niekedy o neho staral. Pretože dať mu kvapky do očí – je nemožné. Bojí sa. Držíme ho, bojujeme s ním dvaja a sme šťastní, ak sa nám to podarí... potom Goliáš potrasie hlavou a my cítime, ako nám kvapky pristanú na tvári, šatách, vlasoch… Nechápem, ako sa môže taký veľký pes báť malých kvapiek do očí.

 

Nechápem, ako sa môže báť vysávača. Keď začnem vysávať, utečie do kúta, začne nahlas plakať a plače a plače... také niečo som nikdy nezažila... je velikánsky a dokáže sa báť.

 

Nechápem, ako je možné, že nikomu nechýba... celé tie roky u niekoho musel žiť. Keď máte psa 5,6,7 rokov, musíte k nemu niečo cítiť – to sa predsa nedá zmazať. Myslí na neho ten niekto? Má niekedy výčitky svedomia?

Najviac NECHÁPEM, ako je možné, že mu nedokážem nájsť domov. Toľko výziev, toľko zdieľaní, toľko fotiek a nič…

 

Bolí ma to. Nie kvôli mne, kvôli Goliášovi...zaslúži si všetku lásku tohto sveta...

 

A prečo to píšem? Len tak. Cítim potrebu. Potrebu vysloviť všetky nechápem...

 

A tie nechápem rozhodli. Goliáš ostane u nás. Navždy. Poctí nás svojou prítomnosťou a dovolí nám vychutnávať si život s ním. Je náš.

 

Goliáš. Jedinečný pes s nádherným menom.

 

Foto: Andrea Princová