O zločincovi Romelovi

 

Volám sa Nika, a tiež by som sa chcela s vami podeliť o príbeh mojej lásky Romela z útulku. Pochádzam z Hliníka nad Hronom a po strednej škole som išla na vysokú do Bratislavy. Asi v treťom ročníku som začala navštevovať útulok Slobody zvierat a venčiť tam psíkov popri škole na odreagovanie. Cez moje ruky ich prešlo vážne veľa a do niektorých som sa aj zaľúbila, len som si ich nemohla vziať, keďže ma čakali ešte dva roky štúdia.

Foto: Nikita Supuková

Vždy som však mala najradšej takých "zločincov", ktorých druhý ľudia venčiť nechceli, alebo sa ich báli. A tak sa ku mne nejak dostal Romel, čierny kríženec asi vlčiaka, ktorý na pohlaď vyzeral dobručký, ale vonku katastrofa. Pokiaľ na prechádzke išiel okolo nás nejaký bežec alebo cyklista, išlo ho roztrhnúť a prvé čo spravil, tak ma uhryzol do nohy.

 

Prvé týždne sa ma spolubývajúce na intráku aj pýtali, že čo tam stváram, keď mám samé kusance a jazvy na nohách. Okrem mojich nôh pohryzol aj viacerých ľudí, čo ma vždy veľmi mrzelo. Po čase som už aj ja vedela čo mu vadí a na prechádzkach som si dávala pozor na všetko a všetkých. Na všetko čo nás chcelo predbehnúť, na ľudí čo mali ruky vo vreckách či dlhé kabáty a na všetky osoby, čo mali niečo podobné ako palicu v ruke.

Foto: Nikita Supuková

Chodievala som ho venčiť niekedy len raz do týždňa, niekedy častejšie a takto strávil v útulku dva roky. Robili sme si rôzne dlhé výlety, skúšali chodiť autobusom, medzi ľudí do centra mesta a podobne. A záujem skoro žiadny, veď čierny pes a s takouto povahou to všetkých odradilo. Mne zostával už len semester do ukončenia školy, kedy som už nemusela byť fyzicky v Bratislave tak som si povedala, že si tohto hajzíka adoptujem. Doma o tom nikto nevedel, psa sme mali naposledy, keď som bola maličká a Romík bol také moje vianočné prekvapenie.

Foto: Nikita Supuková

Na Vianoce už všetci spolu

V útulku ma všetci dobre poznali tak som mala Romela rezervovaného asi mesiac a dva týždeň pred Vianocami v roku 2014 som si ho doniesla domov. Cestovali sme spolu vlakom 5 hodín a on sa síce veľmi bál, ale aj sa strašne tešil, čo vidieť aj na foto. Keď sme prišli domov hneď som starkú oboznámila, ako sa k nemu má správať, pretože je aký je, no neviem kto z nich bol viac v šoku vtedy. Bývam v rodinnom dome so starkou a tá si ho po čase stráášne obľúbila. Síce od začiatku ju chcel zožrať, keď chytila do ruky metlu či mucholapku.

 

 

 

Keďže Vianoce trávime u rodičov, nesmel chýbať ani nový člen rodiny a pekne s nami sedel pri štedrovečernom stole. Zimu strávil ako inak, so mnou v posteli. Som sa stále vyhovárala, že je vonku zima a že nemáme plot. Na jar som mu postavila búdu, spravili sme zadný plot, aby nám neušiel a začal sa učiť bývať na dvore. Od začiatku sa mu to samozrejme nepáčilo, škriabal, brechal, dolámal si pazúre ako tam nechcel byť, ale musel na naučiť byť sám, pretože som mala začať chodiť do práce. Ja som úspešne doštudovala, vždy som chodila do Bratislavy len na otočku, pretože doma ma čakal Romel.

Foto: Nikita Supuková

Spolu sme všetko zvládli

Už vie byť doma sám dosť dlho, aj v noci, a keď môže byť v posteli, tak vydrží aj 10 hodín necikať. Naučil sa chodiť na vodítku, lebo od začiatku to bola katastrofa. Chodili sme na cvičák, kde všetku svoju zlosť nechal na figurantovi. Teraz poslúcha dokonale, ovláda základne povely, vie stopovať a hlavne si nás všetkých vie pekne postrážiť, čo dokázal aj keď k nám prišiel na dvor neželaný hosť. Aj keď máme nízky plot, ktorý by preskočil ako nič, nedovolí si to, pretože vie, že tu je jeho domov a tu má strážiť.

 

V Slobode zvierat bol dva roky, predtým bol vraj v útulku v Komárne, čiže od šteniatka bol tak povediac za mrežami a na to nikdy nezabudne. Zo všetkých tých zlozvykov mu zostalo len naháňanie áut a to mám pocit, že už nerobí zo zlosti, ale zo zábavy. Nikdy nebol nejaký kamarát s druhými psami, no ja som mu doma prestriedala niekoľko dočasiek a tak si zvykol. A teraz máme už natrvalo ďalšieho útulkáča Abby, s ktorou už sú nerozlučná dvojka.

Foto: Nikita Supuková

Keď si adoptujete takéhoto staršieho útulkáča beriete ho s tými všetkými zlozvykmi, čo v sebe má a netušíte čím si prešiel. Nieje to ako mať šteniatko a vychovať si ho podľa seba. Treba ho však pochopiť a nejak ten problém vyriešiť a nie pri menšom probléme vrátiť späť do útulku, keďže je to asi najjednoduchšie riešenie. Stojí to naozaj veľa námahy, nervov a času, ale práve tým sa vám ten psík neskutočne odvďačí. Preto sa hovorí, že útulkáči sú oveľa vernejší a vďačnejší. Ja verím, že všetky psíky čo sú v útulkoch tak dlho, proste len čakajú na toho správneho človeka, ktorý si ich zaslúži.

Foto: Nikita Supuková

PS: Od kedy je Romel u nás nerozhrýzol doma nič, ani jednu hračku, ktorú dostal. Všetko si veľmi váži a aj napriek tomu, že má vonku búdu a veeeeľký pozemok na behanie, vždy keď môže, spáva so mnou v posteli a chodíme spolu, teraz už všetci traja, na prechádzky.